Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mýtus o šialenom géniovi, ktorý čaká, kým inšpirácia a nápady zčistajasna prídu za ním samé, je... no, iba mýtus. Pripusťme, že sa to mohlo udiať niekoľkým (zväčša dávno mŕtvym) ľuďom s menami ako Beethoven či Picasso. Tí ostatní si to musia odmakať – venovať čas hľadaniu toho, čo malo prísť za nimi samé a (ne)prekvapivo neprišlo.
Chelsea Wolfe pochopila a k skladaniu nového materiálu sa po vyčerpávajúcej koncertnej šnúre uchýlila domov, na sever Kalifornie. Celé týždne trávila na chate v tamojších lesoch v spoločnosti gitary a vlastných démonov a čistila si hlavu premýšľaním o úlohe ženského elementu v súčasnej spoločnosti.
11 porodených skladieb nakoniec znie trochu inak, než sama autorka zamýšľala: „Úprimne, v duchu som si to všetko predstavovala ohlodané na kosť – len spev a gitara (...), ale celé to znelo tak opustene, mala som pocit, že je potrebné to oživiť“, spovedá sa autorka v jednom z rozhovorov. Pravdou je, že po dvoch metalovo znejúcich albumoch už samotná akustická povaha nových skladieb pôsobí osviežujúco.
Verný parťák a multiinštrumentalista Ben Chisholm sa následne s náčrtmi čiernovlasej panej vďačne zavrel v štúdiu a bez jeho príspevku by nenápadná „truedetectivovská“ balada „American Darkness“ určite utrpela. Ustrašene pôsobiaca „Erde“ sa zase šepkaným zaklínadlom „Woman is the origin“ mení na nervnú elektromasáž - madam Wolfe mantrickou intonáciou len obťahuje kontúry v jednom z tých dramatickejších momentov nahrávky.
Autorkou priznaná patina opustenosti a úzkostných stavov však štúdiovým kúzlením zo skladieb nebola vykorenená – napokon, to okoloidúcemu sympatizantovi temnej estetiky určite neprekáža. Pri pokusoch o opis celkovej ponurej atmosféry sa však zdráham používať nejaké hyperbolizujúce výrazy. To len skladby vo svojej solitérskej odťažitosti si proste plynú samé pre seba, bez potreby poslucháča do deja vôbec vťahovať. Od Chelsea práve počúvame azda najatmosferickejší zápis – aj bez zlovestných strunových distorzií sa tu dejú veľmi temné, zároveň však hypnotizujúce veci.
Zaujímavé je, že nový materiál je snáď ešte menej prístupný než predchádzajúce, hlučnejšie výlety. Hlavne druhá strana vinylu sa zdá byť plná chemicky nestabilných mazaníc a z pokrivenej psyché sa vynárajúcich efemérnych skíc – ich štruktúra sa vám v ušiach drobí a nejaký čas trvá, kým sa to všetko prestane vzpierať uchopeniu a stuhne to do pevného skupenstva. Songy v tradičnejšej forme rozvíjajúce konkrétnejšie motívy treba hľadať na popredných miestach tracklistu.
Čiernovláska si dala dobrý pozor, aby jej spovede nenabrali príliš hitový potenciál. „Ušlo“ jej to len v jednom prípade – „Deranged For Rock´n´roll“ je zato kúsok priam ako z jukeboxu nejakého zapľuvaného pubu vedľa Wallmartu v americkom malomeste.
Spokojnosť vládne aj ohľadom dynamického rozsahu skladieb. Pani Wolfeová sa zahrala na trubadúra. Jej hlasivky dominujú piesňam, tichučko strummovaná westernovka sa často ustráchane krčí v kúte a dominantné postavenie vokálu nenarušia ani emotívne klávesy; perkusie sa prechádzajú poslucháčovým podvedomím len ako tlmený dupot nôh z vedľajšej miestnosti. Vychutnať si všetky tieto detaily vyžaduje chvíľkové oprostenie sa od pozemských problémov.
Nástroje tak majú marginálnejšiu úlohu, zvuky nimi vyludzované sú často len ohýbané tak, aby pomáhali uniesť váhu zamatovo zafarbených deklamácií. Hlasový register autorky znova nepotrebuje komentár, veď si len vypočujte záverečný trojblok ultimátnych trýzní zavŕšený podvečernou melanchóliou „Highway“ – jedno z najpôsobivejších zhmotnení hudobnej americany, ktoré k životu potrebuje celé dva akordy.
Majstrovstvo autorky tkvie v hraní správneho akordu v správny čas. Tieto tromfy sú v muzike, ktorá je inštrumentálne úsporná, úplne obnažená. A že sú to ladné krivky! Nahrávka je pritom ideovo snáď ešte väčším metalom, než tomu bolo v tvorbe nedávno minulej. Ide len o to, čo si pod tým slovom predstavíte. Takže - znova inak a znova skvele!
“To me, it feels very much like an American folk record. But a really fucked-up version.”
Chelsea Wolfe
8 / 10
Skladby
1. The Mother Road
2. American Darkness
3. Birth Of Violence
4. Deranged For Rock & Roll
5. Be All Things
6. Erde
7. When Anger Turns To Honey
8. Dirt Universe
9. Little Grave
10. Preface To A Dream Play
11. Highway
12. The Storm
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.